Opäť sa mi potvrdilo to, že ten kto má zrkadlovku, tak ju skôr požičia niekomu, kto už so zrkadlovkou fotil, ako tomu, kto o tom nemá páru. K výbave som dostal asi 10 minútové školenie a s cca 10 kilovou brašňou som sa vybral do Popradskej arény. Celkom jednoducho a bez problémov som si vybavil potrebnú foto akreditáciu, prešiel cez turnikety, ochranku a vrhol som sa do haly. Samozrejme, na Slovensku v hale nie je svetla nikdy dosť a popradská hala to len potvrdzovala. Takže som veľmi ocenil, že rýchlosť všetkého, čo som mal so sebou, bola prinajhoršom 2,8. V prvom rade som musel veľmi rýchlo zabudnúť na všetky hmaty a chvaty, ktoré mi fungovali na Canone. Nikon má ovládanie jednoducho iné. Nie je ani lepšie, ani horšie ako u Canona. Je proste iné. V prvom rade je D2X oproti mojej 40D omnoho robustnejšia. A to aj v prípade, že na Canon nasadím battery grip. Nemám práve malé ruky, ale bolo to tak-tak, aby som pohodlne dosiahol na ovládacie prvky. V druhom rade človek naozaj cíti, že niečo v rukách drží. D2X spolu s 80-200 F2,8 je kus fotografickej techniky. Toto som kvitoval, nakoľko osobne preferujem veci skôr ťažšie ako ľahké. V každom prípade po nasadení teleobjektívu zostava budila náležitú pozornosť.

Na čo som narazil ako prvé bolo to, že Nikon robí veci naopak ako Canon. Teda bajonet sa doťahuje na opačnú stranu, a dokonca aj objektívy sa zoomujú na opačnú stranu ako Canon... Bol to poriadny nezvyk, pretože toto sú veci, ktoré mám zaizované, a tu mi aika zlyhávala. Pri každom pohybe prstencom som musel premýšľať, čo chcem urobiť a to ma zdržiavalo. Čo ma tiež zarazilo bolo to, že Nikon nemal jednoznačnú spúšť. - ako hlavnú, tak aj sekundárnu. Hneď vysvetlím - za celý čas, čo som mal Nikon v rukách, som nemal istotu, kedy vlastne spúšť stlačím a foťák exponuje. A toto bolo jednou z príčin veľkého množstva odpadu. Nedávam to ako mínus Nikonu. Podľa mňa to bola vlastnosť tohto kusu. Bohužiaľ, nemám to s čím porovnať. Nikonom sa v mojom okolí nejako nedarí... :-)
Dosť som bojoval s voličom režimov. Myslím, že tu Nikon trocha zbytočne ide proti prúdu - neverím, že nejaký digitálny volič režimov dokáže byť rýchlejší ako klasické mechanické koliesko. Taktiež aj rýchle zmeny času a clony na plnom manuále. Toto mi robilo poriadne problémy, tak som to nakoniec vzdal a fotil na prioritu clony. Alebo inými slovami, po tejto skúsenosti mám pocit, že dvojrolové ovládanie Canonu (teda jeden roler na palci a druhý na ukazováku) je jednoducho genialita sama o sebe... :-) Rovnako bola vojna aj o to, ako preboha, si mám zobrazenú fotku priblížiť. Ale asi po polhodine som aj tento rébus vyriešil a mohol som si pozrieť fotku, či je aspoň ako tak ostrá. Ale určite je toto všetko vec zvyku. 5 rokov na Canone sa na mne nejako muselo podpísať.

Jedna z informácií, ktoré som dostal od majiteľa Nikonu bola tá, aby som s ISO nešiel nad 800. Že vyššie ISO je škaredé a nepoužiteľné. Tejto rady som sa teda držal. Pri tejto citlivosti a clone 2,8 vychádzali časy niekde okolo 1/100 až 1/320. A to je na moje ruky, 80-200mm bez stabilizácie a APSC čip tak nejako na hrane. Takže veľa fotiek hneď na mieste putovalo rovno do fotografovho najlepšieho kamaráta - koša.

 Akreditácia mi dávala voľnosť pohybu po ploche (teda až na miesta tesne okolo lavičiek) a tak som si to náležite užil. Mal som na pamäti hlavnú radu od Martina Kozáka, ktorú mám v hlave od prečítania jeho knihy o športovej fotografii: “Foť inak ako ostatní. Aj dokument sa dá spraviť zaujímavo a nevšedne. Hľadaj nezvyčajné a neopozerané miesta a buď tam, kde ostatný nie sú”. Tak som sa pomedzi môj boj,s neznámou technikou, pohyboval po aréne, ležal som na zemi pri striedačkách, našiel som si cestu do VIP lóže, ktorá bola relatívne vysoko nad ihriskom a tak podobne.

Fotil som samozrejme do RAWu, teda v tomto prípade to bol NEF. A to bolo dobre, lebo Nikon sa s nastaveným AutoWhite Balance ani za toho otca nevedel trafiť do farebnej teploty. Je mi úplne jasné, že osvetlenie v halách má problémy so spojitosťou svetla. A je mi jasné aj to, že čím kratší čas, tým je problém vypuklejší. Ale takto farebne rozhádzané fotky z haly som na Canone nikdy nemal. V podstate každá fotka sa musela opraviť vo farbách okolo 1000 kelvinov. V rawe to samozrejme opraviť nie je problém, ale je to robota navyše. Za toto má u mňa Nikon bod dole.

Výsledkom asi dva a pol hodinového fotenia bolo cca 400 fotiek, pričom mi bolo úplne jasné, že minimálne polovica z toho bude nepoužiteľná. A tak aj bolo. Prvotné nahranie fotiek do Aperture prinieslo menšie sklamanie, ale nakoniec to nebolo až také zlé a niekoľko použiteľných fotiek sa predsa len našlo. Čo ma ale slušne prekvapilo, bola skutočnosť, že presets, ktoré som mal z minulosti pripravené, boli na týchto fotkách úplne nepoužiteľné. Nuž, nejaký ten rozdiel medzi RAWom z Canonu a z Nikonu asi predsa len bude... :-)

Veľmi príjemné na fotení bolo to, že som tam stretol môjho stredoškolského profesora telocviku. Bol v roli rozhodcu, a čo je zaujímavé, aj po viac ako 15 rokoch ma úplne suverénne spoznal... :-) A samozrejme som nadviazal nové kontakty s ľudmi, ktorí boli veľmi príjemní a otvorení voči ľudom, ktorých vidia prvýkrát v živote. Požiadavku na zaslanie fotiek som po minulých skúsenostiach tak nejako očakával. Samozrejme, nemal som s ňou žiadny problém. S fotkami boli spokojní. Bola to pre mňa veľká satisfakcia. Žeby niečo vo mne bolo, keď aj s úplne cudzím železom zvládam foto robotu na akceptovateľnej úrovni? :-)

Záver
Tak toto bol môj prvý kontakt s Nikonom, ktorý trval viac ako pár minút. Bol som hodený do vody a musel som sa poriadne rýchlo naučiť plávať, aby som sa neutopil. Moje prvé chvíle boli naozaj krušné - naučené pohyby z Canona nefungovali, tlačidla a nastavenia neboli tam, kde som ich čakal. Ale po chvíľke to povolilo. Už som sa necítil stratený a dokázal som reagovať na situáciu pred objektívom. Síce nie bleskovo, ale dokázal... :-)
Nikon D2X je úžasný kus fotografického hardwaru, ktorý výborné sedí v chlapskej ruke. Osobne si neviem predstaviť ženu, ktorá by s ním dokázala dlhodobo fotiť. Je to fakt veľké a ťažké. Rýchlosť čohokoľvek pri práci je veľmi slušná. Za čo dávam Nikonu obrovské plus, je charakter šumu pri vysokom ISO. Je naozaj veľmi príjemný. Na fotkách pôsobí prirodzeným dojmom a nemá rušivý charakter.
Nikon, ktorý som mal v rukách, nie je práve najnovšej a najmodernejšej konštrukcie. Dátum uvedenia na trh D2X je 09/2004, môjho Canonu 08/2007 - to je rozdiel skoro tri roky. A to je v digitálne ére viac ako dosť. Napriek tomu sa mi s ním výborne pracovalo. Rozdielov oproti mojej C40D bolo viac než dosť. Je to pochopiteľne dané tým, že sú to rôzne značky a aj jemne rozdielne triedy. Aj keď som “kanoňák”, vyššia trieda bol Nikon, to musím bez okolkov priznať. Som však presvedčený, že ak by som ho mal dlhšie, vznikla by z toho určitá forma náklonnosti... :-)

A na úplný záver - ak by som sa mal teraz rozhodnúť pre systém a značku, ktorému sa upíšem na dlhé roky ( a nemal v skrini komplet výbavu pre Canon ) vybral by som si... zasa Canon... :-)

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 12. máj 2013, 13:01